Poľovníctvo je so slovenskou históriou a kultúrou hlboko späté. Človek by ani nepovedal, že v takejto krajine, kde máme na tak vysokej úrovni lesníctvo a poľovníctvo, môže dôjsť k nenávisti zo strany laickej verejnosti. Tá je hlboko ovplyvňovaná kadejakými zoskupeniami a ochranárskymi združeniami, ktoré si zaumienili, že práve teraz treba chrániť to alebo hento. Naskytá sa mi otázka: Azda poľovníci či lesníci prírodu nechránia? Podľa niektorých sme všetko doteraz robili zle. Robil to vari zle aj môj starý otec, ktorý bol rovnako lesník aj poľovník? Lesy, ktoré roky obhospodaroval sú krásne vyspelé a tzv. duševným chrámom pre každého čo do nich vkročí. Laická verejnosť je však sústavne ovplyvňovaná bludmi a vidí len ,,zabíjanie zveri“ a ,,ničenie našich lesov“. Často krát sa stretávame s nenávistnými statusmi na sociálnych sieťach, kde sa v extrémnych prípadoch praje nám aj naším rodinám smrť. Tu podľa mňa zostáva povedať, že ako spoločnosť sme to dotiahli ,,veľmi ďaleko“…
S prírodou mám, ako lesník a poľovník, silné puto už od malička. Preto si rád pozriem rôzne prírodopisné či dokumentárne filmy, alebo seriály. No v dnešnej dobe pozrieť si kvalitný dokument alebo prírodopis, ktorý je odborný a neovplyvnený, resp. nedotovaný jednou tzv. ochranárskou propagandou je veľmi ťažké. Potvrdilo sa mi to pri pozeraní dokumentu na nemenovanej televíznej stanici. V ňom sa riešil dopad olova na Orliaky morské, v nadväznosti na poľovníkov, ktorí používajú olovnaté strelivo. Bolo tam vysvetľované, že olovo sa pri zasiahnutí zveri roztriešti na niekoľko miniatúrnych častí. Následne bol záber na jeleňa, ktorého žral práve Orliak morský. Tu začali vysvetľovať, že orliak má po požití olova rôzne problémy. Podľa dokumentu by pomohlo keby sa olovnaté strelivo zakázalo a do niekoľko desiatok rokov, by orliakov bolo v danej oblasti oveľa viac.
Pre laickú verejnosť to znie veľmi pekne. Opäť sa tým však vytvára názor, že poľovníci stále niečo devastujú a nič nechránia. No odborník v danej problematike si hneď všimne niekoľko detailov. Dokument sa začal záberom na uhynutého jeleňa. Zo záberov však nebolo jasné prečo skonal. Zviera bolo viditeľne značne vychudnuté. Kamera prechádzala postupne od chrbta po ďalších častiach jeho tela. Nikde však nebolo vidieť známky po vstrele alebo výstrele (samozrejme vstrel mohol byť z druhej strany a projektil mohol zostať v jeleňovi). Pochopiteľne zver po ulovení neostáva len tak napospas orliakovi v prírode ale vždy sa spracuje. Jednoducho zver s ,,olovom v sebe“, nezostane v prírode, aby sa na nej kŕmil orliak. Žiaľ toto v danom dokumente povedané nebolo. Namiesto toho zaznela informácia, že niektorí poľovníci stále používajú v strelive olovo a nechcú prejsť na možnosť bezolovnatého streliva. Olovnaté strelivo používam ja a dovolím si tvrdiť, že aj drvivá väčšina poľovníkov. V dokumente nebolo dokázané, že bol jeleň ulovený a nedohľadaný poľovníkom a že použil strelivo obsahujúce olovo. Rovnako ani to, že orliak zbytky požieral. Nie je jasné ani to, aký dopad malo na orliaka olovo v ulovenom jeleňovi. Bez faktov sa odborná diskusia začína veľmi ťažko.
My, chlapi aj ženy s tzv. ,,zelenou krvou“, sme v dnešnej dobe doplatili na to, že sme boli až priveľmi zaujatí svojou prácou v prírode. Nemali sme čas venovať sa vysvetľovaniu svojho poslania verejnosti. Práve to bolo spúšťačom všetkého, čo sa práve okolo našej prírody deje. Trendom dnešnej doby sa stalo kritizovať prácu odborníkov. Veď kto by už len dnes veril niekomu, kto zasvätil študovaniu prírody niekoľko rokov? Však? Namiesto toho sú hviezdami boja za ekológiu ľudia, ktorí o skutočnom fungovaní nemajú ani páru.
Poľovníci a lesníci museli začať viac komunikovať s laickou verejnosťou čo v súčasnosti prinieslo prvé ovocie. Stále viac ľudí chápe našu tvrdú prácu a snažia sa dokonca pomáhať pri budovaní a opravovaní verejnej mienky. Na tom sme začali pracovať aj my poľovníci z PZ Srnka. Dali sme sa na veľmi ťažkú a dlhú cestu, no výsledok tejto namáhavej práce bude neoceniteľný, ako pre nás lesníkov a poľovníkov, tak aj pre našu prírodu. Príkladom musíme ísť práve my. A musíme dokázať, že pravdu majú ľudia, ktorí prírodou žijú a nie tí, ktorí o prírode len píšu statusy.
Autor: Ing. Šimon Dzivý