Lesník a poľovník František Dzivý st. obetoval hore celý život

Les, drevo a zver naplnili jeho dušu až po okraj

O svojom starom otcovi Františkovi Dzivom st. nám napísal jeho vnuk Ing. Šimon Dzivý, ktorý pracuje v lesníckej taxácii. Podľa jeho slov 82 ročný František Dzivý st. obetoval hore celý život, staral sa o ňu a bol jedným zo zakladateľov Poľovného združenia Srnka. Tvrdo pracoval na bývalej lesnej správe v Chminianskej Novej Vsi na úseku, ktorý bol takmer zhodný s hranicami tamojšieho poľovného revíru.

„Za svojho aktívneho lesníckeho a poľovníckeho života bol stále nápomocný lesníctvu a poľovníctvu v našom regióne. Vychoval troch synov a každý jeden je poľovník. Prostredný syn Miroslav (môj otec) je lesník a prevzal po ňom aj funkciu poľovného hospodára v našom revíri. Časom sme k poľovníkom pribudli aj my, dedovi vnuci. Jeden ešte študuje na lesníckej fakulte, ja už som lesný inžinier a po vzore deda sa snažím ísť príkladom, či v lesníckej alebo poľovníckej praxi,“ takto nás pozval do Chminianskej Novej Vsi pri Prešove na stretnutie so svojím starým otcom 26 ročný Ing. Šimon Dzivý.

V úvode nášho rozhovoru si spomína na jednu príhodu, keď ešte študoval a nepoľoval. Jeho dedo v tom čase odlovil srnca I. vekovej triedy, ale ten mal také maličké parôžteky, že jeho otec a syn Františka Dzivého st. sa ho užasnutý opýtal, ako to, že ich videl na takú vzdialenosť. A to sa už obraciam na ostrostrelca Františka Dzivého st., ktorý sa narodil v roku 1939 v Hendrichovciach, kde bol jeho otec richtárom, vlastnil obchod i krčmu a takisto poľoval. A malý Ferko mu už ako päťročný nadháňal zajace. Do lesa chodieval s otcom i kravy pásol. Otec od neho chcel, aby ostal pracovať na rodinnom hospodárstve, ale keď mal František Dzivý 15 rokov, ťahalo ho to do sveta.

Na jednom lesníckom úseku pracoval 33 rokov

„Dva roky som pracoval v lese v rámci ťažbového závodu ako lesný manipulant. Pár mesiacov predtým, ako som nastúpil na zverený úsek, preberal ho majster a prebral ho tak, že som hneď po nástupe zistil, že je tam manko 200 metrov kubických dreva. O rok sa mi to manko podarilo zmazať. A potom som si podal prihlášku na lesnícke učilište na Sigorde. Tam bol vtedy riaditeľom pán Lipovský, na ktorého rád spomínam. Bol to dobrý človek a veľa nás o lese naučil. Po roku som sa presunul na lesnícke učilište na Borde a potom som navštevoval lesnícku majstrovskú školu na Sigorde.

Škola nám vtedy vybavila aj poľovné lístky, takže od roku 1959 som členom Slovenského poľovníckeho zväzu. Myslím, že v rámci okresu som jeho najstarší člen. Po skončení školy som bol pridelený na lesný úsek, na ktorom som pracoval až do odchodu na dôchodok, teda 33 rokov. V Hendrichovciach, odkiaľ pochádzam, boli čisto ihličnaté porasty a na mojom úseku pri Chminianskej Novej Vsi zasa čisto listnaté,“ spomína František Dzivý st.

Tak dokonale poznal za vyše tri desiatky rokov svoj lesný úsek, že ak by ho v noci niekde vyložili v lesnom poraste, dokázal by ukázať na mape s presnosťou na 10 – 15 metrov, kde sa práve nachádza. V súčasnosti síce ešte v tých miestach poľuje, ale podľa jeho slov už sa veľa na jeho bývalom lesnom úseku zmenilo, pribudli zvážnice a lesy už mu nie sú tak dobre známe ako predtým, keď sa o ne staral. „To sú také hory, v ktorých rastú huby. Keď teraz stretávam v lese hubárov, ktorí sem chodia až od Prešova, hovoria mi, ako bývalo dobre, keď som tu býval lesníkom, lebo nebolo v hore toľko konárov a huby sa lepšie hľadali. V lese býval za mojich čias väčší poriadok, tak to muselo byť a my sme to dodržiavali,“ hovorí František Dzivý st.

Ako dlhoročný poľovník má nepreberné množstvo zážitkov, ktoré sa pritrafia v lese. Nikdy nezabudne na to, ako sa vybral na poľovačku na motorke, ale zabudol doma pušku. Uvedomil si to v Bertotovciach, otočil sa a išiel po pušku domov. Pri ceste späť si všimol na kraji cesty kráčať babku. Ráno bolo chladné a tak bola poriadne zababušená. Keď sa k nej priblížil, zistil, že to jeho mama mu ide oproti so zabudnutou puškou na chrbte. Kto vie, čo by sa dialo, keby ju niekto pristavil a opýtal sa, skade má tú pušku…

„Nezabudnuteľná bola pre mňa poľovačka na diviaka, ktorého sa mi podarilo uloviť. Mal 228 kilogramov. Po zásahu už neurobil ani krok, len sa oprel o borovicu a tak ostal. Tak som ho trafil za ucho. Alebo iný zážitok. Mali sme tu poľovníka z Prešova, takého panského, že keď sa na obed všetci sústredili okolo ohníka, aby si opiekli slaninku, on si dal z pliec dolu ruksak a vytiahol z neho elektrický varič… Jeden z poľovníkov mu potom povedal, aby tú štúru niekam štúril a ukázal mu svoj zadok,“ smeje sa pri tejto spomienke František Dzivý st.

Poľovníkovi sa neraz pritrafí zažiť situácie, počas ktorých mu nie je všetko jedno a na takú si spomenul počas rozprávania aj F. Dzivý: „V poraste nad veľkou lesnou škôlkou pri Jarovniciach som ulovil diviaka. Na prvýkrát som ho nedobre trafil, druhú ranu dostal na hlavu a padol. Bola jeseň, ale pomerne teplá a tak som si nepoľovnícky na zem položil blúzu aj pušku, zobral do ruky dýku a išiel som ku nemu. Bol to kančik a tak som ho chcel vykastrovať, aby nebolo cítiť mäso po moči. Tak som aj urobil, vtedy už prišli psíkovia ku mne, hodil som im, čo som mal v ruke, poodišli a vtedy sa asi 120 kilový diviak postavil. Stihol som nabiť pušku a tri razy som na neho musel vystreliť, kým konečne zhasol.“

Keď si v lese človek pripadá ako v chráme

Keď sa zíde celá lesnícko-poľovnícka dynastia Dzivých, tak reč je samozrejme najmä o lese a všetkom, čo do neho patrí. Nohy a oči Františkovi Dzivému st. podľa vlastných slov už tak dobre neslúžia, takže do lesa sa často nedostane, ale keď je vedno so synmi a vnukmi, vždy si veľmi rád vypočuje, čo v hore zažili. A v televízii má najradšej programy, v ktorých ukazujú stromy a hory. Vzťah k nim sa premieta aj do toho, že veľmi rád pracuje s drevom. Ukazuje mi na stenách dve zbierky prevažne srnčích trofejí, umiestnených na všakovakých drevených podložkách, ktoré si vyrobil sám. Les, drevo a zver tak doslova naplnili jeho dušu až po okraj. Je to tak aj vďaka tomu, že žije už vyše 55 rokov s manželkou, ktorá mala pre jeho prácu a záľuby vždy veľké pochopenie.

Ing. Šimon Dzivý vstupuje do debaty slovami, že je vždy veľmi pekné prejsť sa po dedovom bývalom lesníckom úseku. “Zmiešané dubinky s hrabinami prešli už prvými prebierkami. Keď sa na tie porasty pozerám, ostanem v nich ticho stáť. Pomyslím si na to, čo dedo po sebe zanechal a že mám to šťastie vidieť ovocie jeho lesníckej práce. Pripadám si vtedy, ako by som bol v lesníckom chráme. Navyše, keď môj otec vykonával na veľkej časti bývalého dedovho lesníckeho úseku funkciu odborného lesného hospodára po vzniku urbariátu. Aj on sa teda podieľal na výchove tamojších lesných porastov. “

František Dzivý st. si povzdychne, pretože by veru veľmi rád trochu vrátil čas, zastavil ho alebo aspoň trochu spomalil, aby ešte mohol niečo pre lesy a v lesoch urobiť a prispieť k rozumnému hospodáreniu v horách, ktoré má stále hlboko v srdci. Ľúto mu je, ako ľahko v súčasnosti prichádzajú ľudia o prácu, pretože za jeho mladých čias to nebolo také jednoduché. Ibaže dnes sa podľa jeho slov človek nemá ani kde posťažovať, keď s ním zle zaobchádzajú. S ním život zaobchodil dobre, lebo sa v ňom mohol venovať naplno tomu, čo mal rád. Vie, že mal šťastie, pretože bol zdravý a verne pri ňom stála jeho žena, ktorá mala a má rada nielen jeho, ale aj les.